Basnicky.sk

Dohorieva cigareta, dym sa rozplýva na stenách.
Počúvam vlastné myšlienky, čo znejú v ozvenách.
Potichu a v prítmí, svieti len malá lampa na stole.
Spomínam na slová, ktoré som počul v kostole.

Tiene sa nehýbu, ticho sa stupňuje, niečo šepká z tmy.
Zase si spomínam, zase premýšľam a zase si tu Ty.
Detaily predmetov a neporiadok mi ostro bijú do očí.
Zo všetkých pocitov a citov sa mi hlava prudko zatočí.

Úzkosť mi hrdlo zviera a v hrudi bodá, zase to bolí.
Márne budem odolávať tejto chvíli, aj tak ma skolí.
Do zamknutej izby skrývam svoje tajné horké slzy.
Na kolenách mám pocit vlastnej viny... to ma mrzí.

Dohorieva cigareta v hlbokom výdychu, vezmem si ďalšiu.
Doznieva spomienka a či chcem či nie spomínam na včerajšiu.
Trasiem sa silou svojej lásky, neviem sa jej vzdať.
Pocity sú rozdupané citmi, a tak nemôžem nemilovať.

Ticho je naspäť v svojom rytme, tiene sa vracajú za roh.
Sedím sám vo svojej izbe a už je so mnou iba Boh.

Žijem rád a radosť rozdávam na všetkých ľudí, aj na vás.
Moja bolesť a smútok ostanú navždy zamknuté v izbe číslo 212.